Hlavná stránka – Cirkevná heraldika

Cirkevná heraldika v európskom kontexte, 12. – 16. stor.

Cirkevná heraldika, tak ako si ju na nasledujúcich stránkach predstavíme, je vedou, ktorá je stále živá. Neustále vznikajú nové erby, ktoré sú však tvorené podľa princípov a zákonitostí, ktoré sa vyvíjali len postupne. Skôr, ako sa budeme naplno venovať súčasnej heraldickej tvorbe, je potrebné aspoň v krátkosti si predstaviť, ako sa menila podoba erbov a pravidlá ich tvorby počas uplynulých stáročí. Vyhneme sa pritom pápežskej heraldike, ktorá predstavuje samostatnú, takmer autonómnu vetvu heraldiky. Rovnako opomenieme otázky kodifikácie pravidiel cirkevnej heraldiky v cirkevno-právnych dokumentoch [1]. Spomedzi prác, ktoré sa podrobne zaoberajú problematikou pápežskej heraldiky možno spomenúť napríklad: Galbreath, D. L. Papal Heraldry. London 1973. Martin, J. Heraldry in the Vatican. Gerrard´s Cross 1987. Dôkladný rozbor pápežských dokumentov, ktoré upravujú cirkevnú heraldiku v rámci katolíckej cirkvi sa nachádza v monografii: Heim, B. B. Heraldry in the Catholic Church: Its Origin, Customs and Laws. Buckinghamshire 1978. Najnovšie aj: Dudzinski, P. Wspólczesna heraldyka i zwyczaje heraldyczne w kosciolach chrescianskich. Warszawa 2007.Sústredíme sa na najmä na tie oblasti inštitucionálnej a personálnej heraldiky, ktoré majú vzťah k nášmu územiu, respektíve stredoeurópskemu regiónu.

Heraldika, jej súčasť cirkevnú heraldiku nevynímajúc, má za sebou úctyhodný osem storočí trvajúci vývoj. Každá doba jej vtlačila určité špecifiká. Mnohé pravidlá a princípy kanonizované v období gotiky pretrvali do súčasnosti. Iné, súvisiace najmä s dobovým umeleckým vkusom, zanikli a boli nahradené novými, prípadne sa vrátili predchádzajúce zvyklosti.

Na začiatku je potrebné definovať, čo pod pojmom heraldika vôbec rozumieme. Jedna z výstižných definícií hovorí, že ide o "súhrnný názov pre pravidlá a zvyklosti pri zostavovaní a opisovaní erbov. Heraldika je však i umenie, či schopnosť zostaviť obsahovo výstižný a výtvarne pôsobivý erb" [2]. Vrteľ, L. Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin 2003, s. 9.Za dobu vzniku prvých heraldických znamení považujeme 12. storočie. Tie vznikali takmer súčasne vo viacerých krajinách západnej a južnej Európy [3]. Buben, M. Encyklopedie heraldiky. Praha 1999, s. 10.Výrazným popudom pre ich vznik bola potreba spoľahlivej identifikácie veľkého počtu rytierov z Európy, ktorí sa zúčastnili križiackych výprav [4]. Krejčíková, J. – Krejčík, T. Základy heraldiky, genealogie a sfragistiky. Praha 1987, s. 21.Osobitne je v literatúre zmieňovaná najmä 2. križiacka výprava (1147 – 1149). Heraldika vo svojom počiatku súvisela takmer výlučne s vojenstvom a jednotlivé erby boli zobrazované najmä na štítoch a ďalších súčastiach výzbroje rytierov. Už v polovici 12. storočia však máme aj prvé správy o použití erbov na pečatiach [5]. Krejčík, T. – Psík, R. Základy heraldiky. Ostrava 2008, s. 9.Za svoje skutočné rozšírenie a rozmach však vďačí najmä rytierskym turnajom. Tam našla asi najvýraznejšie uplatnenie. V priebehu 13. storočia sa integrovala i do radov nižšej šľachty a postupne začal byť erb chápaný ako symbol rodu [6].Krejčíková, ref. 4, s. 22.

Medzi prvých používateľov erbov patrili okrem šľachticov aj rytierske (vojensko-duchovné) rády vo Svätej zemi. Tie si za svoj symbol zvolili kríž v rôznych farebných variáciách. Možno medzi ne zaradiť erby takých rádov ako templári či johaniti [7]. Erby publikuje: Vrteľ, ref. 2, s. 49. K symbolike rytierskych rádov pozri aj Vrteľ, L. O symbolike niektorých rytierskych rádov. In Slovenská archivistika, 1994, roč. 29, č. 1, s. 110-163.Išlo vlastne o najstaršie erby cirkevných inštitúcií, keďže tieto rády patrili pod jurisdikciu pápeža [8]. Vrteľ, L. Náčrt vývoja cirkevnej heraldiky na Slovensku. In Sedlák, V. (ed.) Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Bratislava 1998, s. 146.Vývoj osobných erbov cirkevných predstaviteľov bol oproti erbom svetskej šľachty o niečo oneskorený. V 13. storočí už heraldické znamenie na štíte postupne strácalo pôvodnú vojenskú funkciu a stávalo sa dedičným rodovým symbolom. Práve v tomto období začali erby používať aj predstavitelia duchovenstva [9].Nový, R. Heraldika pražských biskupů a arcibiskupů v prědhusitské době. In Acta Universitatis Carolinae. Praha 1991, Tom. XXXI, Fasc. 1, s. 53.

ce-1.jpg, 86kB Obr. 1 Pečať Víta Vašváriho

Pravdepodobne prvým prelátom, ktorý začal používať erb bol Viliam z Joinville, ktorý bol biskupom v Langres (1209 – 1215). Jeho erb je však ešte tvorený len trojbokým štítom [10]. Heim, ref. 1, s. 23.V stredoeurópskom duchovnom prostredí sa s erbmi vysokého kléru stretávame od polovice 13. storočia [11]. Nový, ref. 9, s. 53.Tieto erby boli takisto tvorené trojbokými štítmi bez ďalších súčastí. Zatiaľ, čo súčasťou bežného šľachtického erbu boli v stredoveku aj prilba, prikrívadlá, točenica a klenot, v cirkevných erboch sa s nimi stretávame len veľmi zriedka. Zdá sa však, že podoba cirkevného erbu sa ustaľovala len postupne a s rôznymi výnimkami. Zaujímavým heraldickým prameňom je Curyšská erbová rola (1335 – 1345). V nej je zobrazených množstvo šľachtických erbov. Okrem toho sa v nej nachádza aj 28 cirkevných znamení na zástavách. Symboly cirkevných predstaviteľov, či skôr (arci)diecéz, neboli teda zobrazené ako klasické šľachtické erby [12]. Krejčík, ref. 5, s. 53. Podľa B. Heima však v zobrazení erbov na vexilách ide skôr o výnimku, ako pravidlo. Heim, ref. 1, s. 24.Na základe sfragistických prameňov, ktoré máme k dispozícii tak v západnej, ako i strednej Európe, možno usudzovať, že ešte aj v 14. storočí predstavoval bežnú podobu cirkevného erbu štít bez ďalších súčastí [13]. Viacero príkladov z Francúzska, Nemecka, Čiech a Moravy pozri: Aliquot, C. La personnalisation par ľ héraldique des actes juridiques des ecclésiastiques du Moyen: Age dans les dioecèses relevant de la mouvance royale de France. In Bleisteiner, C. D. (ed.) Ľ Héraldique religieuse. Actes du Xe Colloque internationale ď Héraldique. München 1999, s. 100-122. Bouyé, E. Héraldique médiévale des evêques de la France du Nord. In Bleisteiner, C. D. (ed.) Ľ Héraldique religieuse. Actes du Xe Colloque internationale ď Héraldique. München 1999, s. 123-152. Freidinger, L. Siegelgebrauch und Wappenführung der Bischöfe von Seckau in Mittelalter und früher Neuzeit: Teil 2 (1337 – 1452). In Mitteilungen des Steiermärkischen Landesarchivs, 1999, č. 49, s. 63-87. Nový, ref. 9, s. 181-214. Müller, K. Pečeti a znaky olomouckých biskupů. In Hlobil, I. – Perůtka, M. (eds.) Od gotiky k renesanci III.: Výtvarná kultura Moravy a Slezka 1400 – 1550. Olomouc, 1999, s. 36-43.Prvé zachované erby uhorských arcibiskupov a biskupov možno nájsť v pečatiach z polovice 14. storočia. Jeden z prvých cirkevných predstaviteľov, ktorý v Uhorsku vložil do pečatného poľa erb, bol ostrihomský arcibiskup Boleslav (1321 – 1328). V jeho pontifikálnej pečati z r. 1323 sú zobrazené erby Uhorského kráľovstva (štít posypaný ľaliami) a erb rodu Piastovcov (orol), z ktorého Boleslav pochádzal [14]. Bližšie pozri: Bodor, I. (ed.). Középkori magyarország főpapi pescétjei a Magyar Tudományos Akadémia Művőszettörténeti Kutató Csoportjának pecsétmásolat – gyűjteménye alapján. Budapest 1984, s. 44, č. 32, tab. VI. Rábik, V. Pečate nitrianskych biskupov do konca 14. storočia. In Sedlák, V. (ed.). Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Bratislava 1998, s. 184.Pravdepodobne najstaršie zobrazenie erbu na biskupskej pečati z územia Slovenska sa nachádza v pečati nitrianskeho biskupa Víta Vašváriho (1334 – 1347 ?) z r. 1341 (Obr. 1) [15].V dolnej časti pečatného poľa je umiestnený štít s obrubou z rastlinných úponkov. V ňom sa nachádza z ľavej strany štítu vyrastajúca ruka držiaca kvet. Pečaťou sa zaoberá: Rábik, ref. 14, s. 184, 187. Rekonštrukciu erbu publikoval: Végh, Gy. Jegyzetek a magyarországi püspökök címereihez. In Turul, 1935, roč. 49, č. 1-2, s. 1, obr. 1. Rekonštrukciu celej pečate publikuje: Judák, V. Nitrianske biskupstvo v dejinách. Bratislava 1999, s. 21.

Popri používaní rodových – šľachtických erbov medzi prelátmi, došlo postupne aj ku kreovaniu erbov jednotlivých (arci)diecéz. Najvýchodnejšie rozšírenie týchto erbov pravdepodobne predstavovali moravské a rakúske (arci)diecézy. V širších stredoeurópskych pomeroch došlo k zavádzaniu inštitucionálneho erbu v posledných desaťročiach 13. storočia. Jeho používanie nevylučovalo používanie rodového znaku duchovného prestaviteľa [16]. Nový, ref. 9, s. 54.Od 2. polovice 14. storočia došlo k integrácii oboch do jedného štvrteného štítu. V princípe koexistencia inštitucionálneho a osobného erbu spočívala v stašom období (cca. do pol. 14. storočia a v niektorých prípadoch i neskôr) v zobrazení oboch erbov v dvoch štítoch vedľa seba. Ukážkou takého stvárnenia erbov je sekrétna pečať seckauského biskupa Augustína z roku 1375 [17]. Erb diecézy sa nachádza heraldicky vpravo a erb biskupa vľavo. Medzi štítmi je umiestnená biskupská berla. Pečať publikuje: Freidinger, ref. 13, s. 74.V jednotlivých prípadoch sa však stretávame s rôznymi spôsobmi používania pontifikálií. Napríklad olomoucký biskup Pavel z Miličína (1434 – 1450) použil vo svojej pečati mitru aj berlu. Zatiaľ čo mitra je položená na erbe diecézy (vľavo), berla sa nachádza za štítom s rodovým erbom biskupa. Medzi erbmi sa nachádza postava sv. Václava, patróna diecézy [18]. Pečať z r. 1439 je uložená v: Archív města Brna (ďalej AMB), fond (ďalej f.) Sbírka listin, mandátů a listů (ďalej SLML), inv. č. 328.V 15. storočí dochádza u olomouckých biskupov k integrácii oboch erbov do jedného štvrteného štítu. Peknou ukážkou je pečať olomouckého biskupa Stanislava Turza. Jeho štvrtený štít je v 1. a 4. poli tvorený erbom olomouckej diecézy, v 2. a 3. poli rodovým turzovským erbom. Štít je prevýšený veľkou mitrou s fimbriami [19].Pečať na listine z r. 1497 je uložená v: Moravský zemský archív (ďalej MZA), f. E9 – Cisterciátky Brno, sign. A 39.

ce-2.jpg, 83kB Obr. 2 Pečať Stanislava Jána Filipca

V Uhorsku ku vzniku erbov (arci)diecéz, až na výnimky, nedošlo. Tie sa vždy prezentovali erbom úradujúceho (arci)biskupa [20]. Zvláštnym prípadom je údajný erb Nitrianskej diecézy. Ten sa nachádza vyobrazený v erbovej knihe Martina Schrota z r. 1581. Erb je tvorený štítom s dvojitým krížom, ktorý ma horné rameno dlhšie. Na štíte je položená mitra a berla. Vrteľ, ref. 2, s. 156.Z tohto pohľadu je zaujímavý erb administrátora olomouckej diecézy (1482 – 1487) a varadínskeho biskupa (1476 – 1490) Jána Filipca (Obr. 2) [21]. Vyobrazenie pečate publikuje: Müller, ref. 13, s. 41-42. Keď bol menovaný administrátorom olomouckej diecézy, tradícia inštitucionálneho diecézneho erbu na Morave spôsobila, že bolo potrebné vyjadriť v erbe biskupa aj jeho príslušnosť k Varadínskej diecéze. Keďže diecéza samotná erb nemala, vložil autor erbu do 1. a 4. poľa štítu obraz svätého Ladislava, patróna diecézy. Ten je zobrazený ako rytier na koni, v brnení a s bojovou sekerou v ruke. Hierarchicky nižšiu hodnosť administrátora Olomouckej diecézy vyjadril autor erbom v 2. a 3. poli. Keďže toto pole bolo podľa zaužívanej schémy určené rodovému erbu biskupa, tento bol umiestnený v srdcovom štítku v strede erbu. Štít bol prevýšený podľa dobových zvyklostí veľkou mitrou s fimbriami. Táto, do istej miery kuriózna, pečať je ojedinelým príkladom vyjadrenia symbolu diecézy z uhorského prostredia v stredovekej pečati.

K dôležitým zmenám vo vývoji cirkevnej heraldiky došlo v 1. polovici 15. storočia. Od tohto obdobia došlo v celej Európe k hromadnému prieniku pontifikálií (kríž, klobúk, mitra, berla) do erbov cirkevných predstaviteľov. Svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral Kostnický koncil (1414 – 1418). Množstvo cirkevných predstaviteľov, zo všetkých kútov Európy, sa oboznamovalo s erbmi prelátov talianskeho a nemeckého pôvodu. Ich heraldické zvyklosti potom prenášali do domácej heraldiky. Z koncilu sa nám zachoval heraldický dokument – Erbová rola (Wappenrol zu Konstanz). V nej sú okrem erbov panovníkov a šľachticov zachytené aj erby prelátov. Kardináli v nej majú svoje erby prevýšené klobúkom so strapcami. Hoci počet strapcov sa prípad od prípadu značne líši, už v tomto dokumente čiastočne odráža pozíciu preláta v cirkevnej hierarchii. Erby arcibiskupov boli zas zobrazované ako štíty prevýšené mitrou, berlou a latinským krížom. V niektorých prípadoch bol použitý dvojitý kríž, ktorý bol prvotne určený výhradne patriarchom [22]. Napríklad Johhan de Rochetaille, biskup v Genfe a jeruzalémsky patriarcha (1418 – 1422) používal erb tvorený len štítom, za ktorým sa nachádza dvojramenný kríž. Galbreath, D. L. Handbüchlein der Heraldik. Lausanne 1930, s. 160, obr. 311.Arcibiskupi mali za štítom umiestnený latinský kríž. U biskupov bola vždy spolu so štítom zobrazená mitra a berla [23]. McCarthy, M. F. A Manual of Ecclesiastical Heraldry: Catholic, Anglican, Lutheran, Presbyterian and Orthodox. Sydney 2005, s. 52-55.Veľmi podobné vyobrazenia erbov našli uplatnenie aj v Richentalovej Kronike. Príkladom je erb ostrihomského arcibiskupa Jána Kanižaia (1387 – 1418). Ten je tvorený štítom, na ktorom je položená mitra, sprevádzaný berlou a procesiovým krížom [24].Erb arcibiskupa Jána Kanižaia je vyobrazený v: Papsonová, M. – Šmahel, F. – Dvořáková, D. Kostnická kronika. Budmerice 2009, s. 210.

V 15. storočí došlo k značnému rozšíreniu kardinálskeho klobúka. Ten však, na rozdiel od ďalších pontifikálií, nadlho zostal výhradnou súčasťou erbu kardinálov. To dokladuje množstvo príkladov z Uhorska, ale i ďalších európskych krajín [25]. Erb kardinála Petra de Cros (1383 – 1388) na svorníku kostola v Avignone má 5 strapcov. Rímsky kardinál Adam Eston (1398) zobrazil vo svojom erbe už po 10 strapcov. Z roku 1420 poznáme erb zosadeného pápeža Jána XXIII., ako kardinála s erbom tvoreným štítom a klobúkom so siedmimi strapcami na každej strane. Pozri: Heim, ref. 1, s. 69. Galbreath, ref. 22, s. 91, 118. McCarthy, ref. 23, s. 52. V erbe ostrihomského arcibiskupa Hypolita d`Este (1487 – 1497) z r. 1488 sa nachádza len rodový erb sprevádzaný nad štítom krížikom a prevýšený mitrou [26]. Vrteľ, ref. 2, s. 127.Po menovaní kardinálom v r. 1497 začal používať erb, doplnený o kardinálsky klobúk s ôsmimi strapcami na každej strane [27]. Hegedűs, A. (ed.). Megpecsételt Történele: Közöpkori Pecsétek Esztergomból. Esztergom 2000, s. 124.Rovnako aj ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc (1497 – 1521) do svojho menovania používal len erb tvorený štítom a procesiovým krížom [28]. Hegedűs, ref. 27, s. 125. Bodor, ref. 14, s. 59, tab. XVI, č. 77V kardinálskej pečati však už zobrazil štít s krížom prevýšený klobúkom s deviatimi strapcami na každej strane [29].Hegedűs, ref. 27, s. 126. Bodor, ref. 14, s. 59-60, tab. XVII, č. 78. Ilustrácia tejto pečate sa nachádza v diele: Péterffy, C. Sacra concilia Ecclesiæ Romano-catholicæ in Regno Hungariæ. Vol. I. Posonii 1741, zložka C1b.

ce-3.jpg, 61kB Obr. 3 Erb Mikuláša Oláha

Koncom 15. storočia došlo v heraldike aj k čoraz väčšiemu rozšíreniu liturgickej pokrývky hlavy – mitry. Pre koniec stredoveku bol typický erb jágerského biskupa Urbana Dóczyho z roku 1486. Ten je tvorený štítom s rodovým erbom prevýšený veľkou mitrou [30]. Pečať je uložená v Regnikolárnom archíve Spišskej kapituly, f. Hodnoverné miesto – Spišská kapitula, Scrinium (ďalej Scr.) 10, Fascikel (ďalej Fasc.) 2, číslo (ďalej No.) 2. Perokresbu publikuje: Vrteľ, ref. 1, s. 127. V 16. storočí sa okrem mitry stala dôležitou súčasťou erbu biskupa aj berla. Tak to možno vidieť v erbe administrátora nitrianskej diecézy Pavla Abstemia Bornemisu (1557 – 1579) [31]. Pečať z r. 1567 je uložená v: Štátny archív Bytča (ďalej ŠA By) , f. Zbierka listín (ďalej ZL), sign. L 2 No. 69. Rovnaká schéma biskupského erbu však bola typická aj v ostatných európskych krajinách [32]. Ako príklad nám môžu poslúžiť erby poľských biskupov 16. storočia Martina Bialobrzkiego, Macieja Drzewickeho, a Andreja Jerina. V ich heraldických exlibrisoch je vždy erb tvorený renesančným štítom, na ktorom je položená mitra a spoza štítu vyrastajúca hlavica berly. Vyobrazenia publikuje: Chwalewik, E. Exlibrisi Polskie Szesnastego i Siedemnastego Wieku. Wroclaw 1955, s. 14, 31, 33, obr. príloha č. 3, 8, 11.Arcibiskupi, ktorí neboli kardinálmi, zobrazovali za erbovým štítom procesiový kríž prevýšený mitrou, tak ako v prípade ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (1545 – 1568) (Obr. 3) [33]. Erb M. Oláha publikuje: Bucko, V. Mikuláš Oláh a jeho doba 1493 – 1568. Bratislava 1940, b. s. Erby ďalších ostrihomských arcibiskupov L. Salkaia a P. Varádiho, s rovnakou schémou publikuje: Beke, M. (ed.). Esztergomi érsekek 1001 – 2003. Budapest 2003, s. 434-435.Mitra spolu s berlou našla svoje uplatnenie najmä v 17. a 18. storočí aj v erboch opátov a opátstiev. Tieto erby vznikali často pod vplyvom barokového a rokokového umeleckého vkusu. Typické bolo časté dopĺňanie erbov postavičkami anjelov. Tí často slúžili ako „nosiči“ pontifikálií. Niekedy držali v ruke berlu a najmä na ich hlavách spočívala mitra, ako v prípade erbu kláštora v nemeckom Urspergu [34]. Leiningen – Westerburg, K. E. Deutsche und Österreichische Bibliothekzeichen Exlibris: Ein Gabdbzcg für Sammler Bücher und Kunstfreunde. Leipzig 1982. (faksimile pôvodného stuttgartského vydania z roku 1901). s. 307.

ce-4.jpg, 102kB Obr. 4 Exlibris Daniela Brendela von Hohenburg

Úpadok novovekého heraldického umenia mal často za následok, že vznikajú nové zložité, niekedy až neheraldicky pôsobiace a ťažko čitateľné, erby. Súčasťou cirkevných erbov sa čoraz častejšie stávajú úplné šľachtické erby doplnené o príslušné cirkevné symboly. V nemeckom prostredí tvorili osobitnú skupinu erby (arci)biskupov – kurfirstov. Tí používali úplne šľachtické erby, doplnené o pontifikálie. Napríklad mitra však už nestála samostatne nad štítom, ale dostala sa na jednu z prilieb, ako súčasť klenotu. Často bola sprevádzaná aj odznakom temporálnej moci, ktorým bol meč [35]. McCarthy, ref. 23, s. 64-65.Typickým príkladom je erb mohučského arcibiskupa Daniela Brendela von Hohenburg (1555 – 1582) (Obr. 4) [36]. Leiningen, ref. 34, s. 320.Prípadov „zosvetštenia“ erbov pribudlo v tomto období aj v Uhorsku. Kaločský arcibiskup Demeter Neporadzký (1607 – 1619) používal erb tvorený kartušou, na ktorej bola položená prilba s prikrývadlami. Na prilbe v podobe klenotu umiestnil mitru a za ňou skrížený kríž a berlu [37]. Pečat z r. 1612 je umiestnená v: ŠA By, f. Oravský komposesorát (ďalej OK), č. 400. Erbom tohoto arcibiskupa sa zaoberal: Vrteľ, ref. 1, s. 156. Novák, J. Rodové erby na Slovensku I: Kubínyho zbierka pečatí. Bratislava 1980, s. 178 – 179, tab. V, č. 2 a tab. XXIII, č. 5.V uhorskej heraldike nejde o ojedinelý prípad takéhoto postavenia mitry na mieste klenotu a stretnúť sa s ním môžeme hojne v priebehu celého 17. storočia [38].Príkladom môžu byť erby spišských prepoštov Ladislava Hoszutothyho (1633) a Jána Páfalvaia (1656). Pečate sú uložené: ŠA Levoča (ďalej ŠA Le), f. Súkromný archív Spišskej kapituly (ďalej SaSk), Oddelenie (ďalej Odd.) 24, Krabica (ďalej Kr.) 207, Fascikel (ďalej Fasc.) 4. Literatúra uvádza aj erby biskupov Jána Kériho z r. 1685 a Štefana Dolnyho z r. 1700. Porovnaj: Végh, Gy. Egyházi méltóság jelvényei magyarországi főpapok címereiben. In Turul, 1936, roč. 54, č. 1-2, pozn. 6.

Cirkevná heraldika v európskom kontexte, 17. – 20. stor.

V prvej polovici 17. storočia sa v Uhorsku pomerne dôsledne dodržiavala zmena mimoštítových súčastí erbu pri zmene pozície majiteľa v cirkevnej hierarchii. Napríklad František Forgáč v pozícii nitrianskeho biskupa (1596 – 1607) používal vo svojej pečati štít prevýšený mitrou a berlou [39]. Pečať z r. 1597 je uložená v: Arcibiskuský archív v Trnave, f. Acta veteris archivi.Po tom, ako sa stal ostrihomským arcibiskupom a získal kardinálsku hodnosť (r. 1607), došlo aj k úprave erbu [40]. Pečať z r. 1611 je uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Scrinium (ďalej Scr.) 1, Kr. 1, Fasc. 2. Inú pečať s rovnakou koncepiciou publikuje Novák, ref. 37, tab. XXXI, č. 11.Kartuša bola prevýšená krížom, ale už nie na jednej zo strán, ale v centrálnej časti. Okrem toho nad ňou našiel miesto klobúk so šiestimi strapcami na každej strane. Po stranách kartuše sú dvaja anjeli, v úlohe štítonosičov. Zmena nastala aj v samotnom erbovom štíte. Doposiaľ u Forgáčovcov dôsledne používaný erb (korunovaná panna vyskakujúca z koruny) netvorí jedinú náplň erbu, ale je umiestnená len v ľavej polovici štítu. Pravú polovicu vypĺňa erb pápeža Pavla V. (1605 – 1621). Ten menoval F. Forgáča kardinálom [41]. Hornú polovicu deleného štítu vyplňuje orol a dolnú korunovaný drak. Vyobrazenie erbu publikuje: Galbreath, ref. 1, s. 96.Ide o jeden zo vzácnych príkladov včlenenia pápežského erbu do erbu preláta.

ce-5.jpg, 65kB Obr. 5 Exlibris Gabriela Hevenešiho

V 2. polovici 17. storočia došlo k dôležitým zmenám, ktoré výrazne ovplyvnili najmä erby nižších klerikov. Francúzski heraldici sa pokúsili o vytvorenie systému, ktorý by na základe farby klobúka a počtu strapcov v erbe vyjadril hodnosť klerika v cirkevnej hierarchii [42]. V 2. polovici 17. storočia sa Pierre Palliot, François-Claude Menestrier a niektorí ďalší autori , sa na základe starších rukopisov pokúsili o vytvorenie systému, ktorý by na základe farby a počtu strapcov na hodnostných klobúkoch nad štítmi určoval postavenie nositeľa v cirkevnej hierarchii. To dokazuje, že v tomto období, už nie je chápaný klobúk len ako symbol kardinálskej hodnosti, ale postupne sa stáva symbolom všetkých klerikov. Bližšie pozri: Heim, ref. 1, s. 70.Klobúk prestal byť výsadnou súčasťou erbov kardinálov a dostal sa do erbov všetkých klerikov. Najskôr ho prijali arcibiskupi, ktorí neboli kardinálmi, ako Juraj Selepčény – Pohronec (1666 – 1685) [43]. Pečať z r. 1676 je uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Scr. 1, Kr. 2, Fasc 4. Publikuje ju aj: Beke, ref. 33, s. 437.Postupne v 2. polovici 17. storočia prenikol klobúk aj do erbov nižších klerikov. Jedným z príkladov je erb Gabriela Hevenešiho, dekana Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity (1689 – 1691) (Obr. 5) [44]. Exlibris publikuje: Jankovič, Ľ. Exlibris a supralibros na Slovensku v 16. – 19. storočí. Martin 2004, s. 90. V jeho erbe ide o prienik hneď niekoľkých nových prvkov. Tie sa stali typickými najmä v 18. storočí. Erb bol tvorený kartušou s rodovým erbom, na ktorej spočívala prilba s korunou, z ktorej vyrastá trojica ruží. Po stranách kartuše sa nachádzajú vpravo mitra a vľavo privrátená berla. Celá kompozícia je prevýšená klobúkom s troma strapcami na každej strane.

ce-6.jpg, 73kB Obr. 6 Pečať Antona Berényho

Pomerne rýchlo došlo k rozšíreniu pontifikálií, predtým typických len pre erby biskupov, medzi kanonikov kapitúl. Množstvo takýchto erbov narastal najmä v 17. a 18. storočí. Špecifikom kapitúl v Habsburskej monarchii bolo aj používanie kanonických náprsných dekorácií. Tie boli vkladané aj pod štít kanonického erbu. Je pravdepodobné, že zobrazovanie berly a mitry v erboch súviselo s reálnym používaním týchto pontifikálií. Tie smeli kanonici často používať z dôvodu ich titulov ako riadnych, resp. čestných opátov, prepoštov resp. iných infulovaných prelátov. Napríklad Pavol Beznák v pozícii ostrihomského kanonika používal len šľachtický erb s dekoráciou [45]. Tamže, s. 109.Po menovaní opátom doplnil erb o pontifikálie, ktoré umiestnil na okraje prikrývadiel [46]. Tamže, s. 109. Množstvo ďalších príkladov sa nachádza na nástenných kalendároch, vytvorených pre Ostrihomskú kapitulu sídliacu v Trnave. Bližšie pozri: Radváni. H. Ilustrácie trnavských kalendárov v 18. storočí. In Vlastivedný časopis, 1976, roč. 25, č. 1, s. 84-87.Erb často prevyšoval klobúk, takmer výlučne so 6 strapcami na každej strane. Tieto pravidlá sa však mohli v rôznych kapitulách líšiť [47]. Pri analýze pečatí a erbov spišských kanonikov sa napríklad s umiestnením kanonickej dekorácie pod štítom nestretávame. Rovnako ani v známych erboch kanonikov Košickej kapituly sa dekorácia neuplatnila. Pozri: Zubko, P. Dejiny Košického arcibiskupstva I. : Dejiny Košickej kapituly (1804 – 2001). Prešov 2003, s. 57-61. Zubko, P. Cirkevná heraldika v Košickej arcidiecéze. Košice 2008.s. 89-91.Obdobou kanonických dekorácií bola v niektorých prípadoch aj prepoštská reťaz s pektorálom. Z nášho územia poznáme erbovú pečať z 19. storočia, ktorá patrila novomestskému prepoštovi Antonovi Berénymu (Obr. 6) [48]. Pečať z r. 1847 je uložená v: ŠA Nitra (ďalej ŠA Ni), f. Prepoštstvo v Novom Meste nad Váhom, Kr. 3.Erb v nej sa líši od klasického kanonického erbu len použitím reťaze s krížom, namiesto kanonickej dekorácie.

ce-7.jpg, 97kB Obr. 7 Erb Františka Barkóciho

V 18. storočí došlo k dôležitým zmenám aj v erboch uhorských arcibiskupov. Pravdepodobne za episkopátu ostrihomského arcibiskupa a kardinála kniežaťa Kristiána Augusta (Saského) (1707 – 1725) sa udomácnila v erboch uhorských arcibiskupov kniežacia koruna a plášť [49]. Vyobrazenie erbu sa nachádza na pečati z r. 1711 uloženej v: ŠA Le, f. SaSk, Odd. 23, Kr. 206, Fasc. 1.Táto zmena bola zrejme spôsobená nemeckým pôvodom K. Augusta, ktorý do Uhorska priniesol heraldické zvyky z domáceho prostredia. Od tohto obdobia sa však kniežacia koruna a z nej splývajúci plášť spolu s klobúkom s desiatimi strapcami na každej strane natrvalo stali súčasťou erbov ostrihomských arcibiskupov. Pri zmene pozície preláta sa menili aj formálne náležitosti erbu. Jágerský biskup František Barkóci (1745 – 1761) používal kartušu s rodovým erbom, na ktorej sa nachádza listová koruna sprevádzaná po stranách mitrou a berlou. Všetko je prevýšené klobúkom so 6 strapcami na každej strane [50]. Supralibros pochádza z Archívu Arcibiskupského úradu v Košiciach, f. Zbierka kníh. Po menovaní ostrihomským arcibiskupom v r. 1761 na štít umiestnil kniežaciu korunu, z ktorej splýva plášť, za štítom v strede položil patriarchálny kríž. Zo zeleného klerického klobúka na šnúrach už visí nie šesť, ale desať strapcov na každej strane (Obr. 7) [51]. Farebné vyobrazenie arcibiskupovho erbu sa nachádza na pluviále uloženom v Archíve Arcibiskupského úradu v Košiciach, f. Zbierka liturgických odevov.Novou súčasťou erbu arcibiskupa sa stal aj rád svätého Štefana, ktorý mu udelila panovníčka Mária Terézia (1740 –1780).

ce-8.jpg, 98kB Obr. 8 Exlibris Gabriela Patačiča

V súvislosti s arcibiskupským erbom je potrebné spomenúť ešte jeden prvok. Tým je najdôležitejší liturgický symbol arcibiskupa metropolitu – pálium. Napriek rozšíreniu v európskej cirkevnej heraldike, našiel tento odznak moci v uhorskom prostredí len sporadické uplatnenie. Zriedkavou výnimkou je exlibris kaločského arcibiskupa Gabriela Patačiča (1733 – 1745) z r. 1735 (Obr. 8) [52]. Exlibris sa nachádza v knižných fondoch rehole piaristov v Nitre. Sign. Ms Ba Pr 1118.V jeho heraldickej knižnej značke sa odráža dobový vkus charakteristický vkladaním všetkých pontifikálií a insígnií, ktoré vôbec prelát mohol použiť do erbu. Za kartušou s rodovým erbom sa nachádza skrížený kríž a berla. Nad tým je umiestnené arcibiskupské pálium, na ktorom je položená grófska koruna a na nej mitra. Všetko je prevýšené klobúkom s desiatimi strapcami na každej strane.

Postupne prenikol procesiový kríž do erbov bežných biskupov. Ak biskup používal úplný šľachtický erb, kríž sa dostal na miesto určeného pre mitru. Tá bola potom umiestnená priamo na mieste klenotu. Príkladom je erb päťkostolného biskupa Juraja Klimu (1751 – 1777) [53]. Heraldický exlibris publikuje: Jankovič, ref. 44, s. 115.Inú podobu biskupského erbu z tohto obdobia možno sledovať u spišského biskupa Karola Salbecka (1776 – 1785) (Obr. 9) [54]. Erbová pečať z r. 1780 je uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Scr. 11, Kr. 25, Fasc. 6.Erb tvorí štvrtený štít. V prvom a štvrtom poli je pravdepodobne sakrálna stavba (kostol) s krížom na veži [55]. Podľa J. Siebmachera ide o vyobrazenie hradu, v pečati biskupa K. Salbecka sa však vďaka identifikovateľnej veži s krížom jedná o kostol. Nedá sa vylúčiť, že biskup vyobrazil namiesto rodového heraldického symbolu práve budovu svojho katedrálneho kostola. Pozri: Siebmacher, J. – Csergheö, G. Wappenbuch des Adels von Ungarn sammt den Nebenländern des St. Stephans Krone. Nürnberg 1885 – 1892, heslo: Salbeck v. Petris. CD – ROM.V 2. a 3. poli sa nachádza loď. Na štíte je položená otvorená turnajová prilba, z ktorej spod koruny splývajú prikrývadlá. Na nich sa nachádza vpravo mitra a vľavo odvrátená berla. Na korune sa nachádza klenot tvorený párom orlích krídel, medzi ktorými vyrastajú tri ruže na samostatných stopkách. Nad štítom sa vznáša klobúk so šiestimi strapcami na každej strane.

ce-9.jpg, 61kB Obr. 9 Pečať Karola Salbecka

Oveľa častejšie najmä v 19. storočí už biskupi používali len štít, za ktorým v strede sa nachádza procesiový kríž a po stranách mitra a berla. Nad tým bol umiestnený klobúk so šiestimi strapcami na každej strane, tak ako u spišského biskupa Ladislava Záboyského (1850 – 1870) (Obr. 10) [56].Pečať je z r. 1861 uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Odd. 21, Kr. 188, Fasc. 3.

Doposiaľ bol venovaný priestor najmä osobným erbom cirkevných predstaviteľov. Už bolo povedané, že v Uhorsku sa s erbom cirkevnej inštitúcie stretávame len výnimočne. V stredoveku sme sa pravidelne stretávali s pečaťami opátstiev a konvetov. Ich obsah bol však tvorený hagiografickým, respektíve, zriedkavejšie, architektonickým motívom. Heraldika stála na okraji a jej väčšie rozšírenie bolo možné sledovať až v období novoveku [57]. Jednou zo vzácnych výnimiek je erb hronskobeňadického benediktínskeho kláštora zo 14. storočia, ktorý sa nachádza na abside kláštorného kostola. Publikuje ho: Vrteľ, ref. 2, s. 104. Pritom išlo najmä o erby opástiev či prepoštstiev najvýznamnejších reholí. Tu možno spomenúť napríklad erb pannonhalmských benediktínov [58], Erb pannonhalmskej kongregácie benediktínov publikuje: Zemene, R. Benediktíni na Slovensku a ich symbolika. In Šišmiš, M. (ed.) Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s. 149.alebo erb rehoľného domu pavlínov v Pešti z 18. storočia [59].Heraldický exlibris z r. 1774 sa nachádza v knižných fondoch rehole piaristov v Nitre, sign. PINC 738/XVIII.

ce-10.jpg, 68kB Obr. 10 Pečať Ladislava Záboyského

Zaujímavú problematiku predstavujú erby v pečatiach generálnych a kapitulných vikárov Ostrihomskej arcidiecézy z 18. a 19. storočia. Pravidelne sa u nich stretávame s identickým erbom, ktorý možno považovať (vzhľadom na jeho nemennosť) za erb inštitucionálny. Ten tvorí postava sv. Vojtecha umiestnená v kartuši. Na kartuši sa nachádza položená otvorená listová koruna. Erb je prevýšený klobúkom so šiestimi strapcami na každej strane [60]. Pečať z r. 1768 sa nachádza v: ŠA Le, f. SaSk, Scr. 23, Kr. 206, Fasc. 2.Rovnakú koncepciu a podobu erbu má aj pečať generálneho vikára Trnavského dištriktu (Obr. 11) [61]. Pečať z r. 1838 sa nachádza v: ŠA Ni, f. Rímskokatolícky dekanský úrad v Mojmírovciach, Kr. 2.Umiestnenie hodnostného klobúka nad inštitucionálnym erbom je pre nás zaujímavé aj z pohľadu živej heraldiky. Naznačuje totiž, že v Uhorsku sa v 18. storočí stal klobúk nie len symbolom hodnosti v erbe cirkevného hodnostára, ale i v erbe cirkevného úradu (inštitúcie). V niektorých prípadoch si cirkevné inštitúcie privlastnili aj erby z komunálnej heraldiky. V Košickej diecéze boli napríklad prijaté za erby archidiakonátov erby žúp, na ktorých území sa archidiakonáty rozprestierali. Spolu potom prevýšené príslušnými pontifikáliami v „združenom“ erbe vytvorili akoby erb diecézy, ktorý je známy od r. 1907 [62].Zubko, ref. 47, Cirkevná, heraldika, s. 98.

ce-11.jpg, 69kB Obr. 11 Pečať generálneho vikára Trnavského dištriktu

Načrtnutý prehľad poukazoval najmä na zmeny, ktoré sa týkali formálnej podoby cirkevných erbov. Dôležitou otázkou heraldiky je však aj výskum vnútornej štruktúry erbu, teda pôvod samotného erbu, jeho štítových znamení a podobne. Hovorili sme, že od stredoveku predstavoval základ erbu vysokého cirkevného predstaviteľa najmä štít s rodovým šľachtickým erbom. Ten bol v rôznych obdobiach doplnený o ďalšie typické mimoštítové súčasti. Vzácne sa stretávame so zásahmi do podoby štítových znamení tak, ako v spomínanom erbe arcibiskupa F. Forgáča, ktorý včlenil do svojho erbu, erb pápeža Pavla V. Niekedy sa v erbe preláta odrazili aj svetské funkcie majiteľa. Hodnosť ostrihomského župana vyjadril v erbe arcibiskup Imrich Esterházi (1725 – 1745) [63]. Pečať s erbom z r. 1738 je uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Scr. 11, Kr. 25, Fasc. 6.Rodový grófsky esterháziovsky erb je umiestnený v 2. a 3. poli štvrteného štítu. 1. a 4. pole vypĺňa erb Ostrihomskej župy. V 19. storočí už prenikali klerici nešľachtického pôvodu do vysokých cirkevných funkcii. S tým je spojený vznik rôznych osobných erbov, ktoré si majitelia navrhovali často sami a súvisia s ich náboženským cítením, či svetonázorom. Časté bolo aj delenie štítového poľa na viacero častí. Do nich potom boli vkladané rôzne cirkevné symboly, ale i komunálne erby a podobne. Napríklad győrsky biskup Leopold Várady, štítové pole svojho erbu delil [64]. Erb sa nachádza na hlavičkovom papieri v: Archív Nitrianskeho biskupstva. V hlave štítu sa nachádza Madona s Ježiškom na rukách. Dolná časť štítu je štiepená. Vpravo je umiestnený erb mesta Győr a vľavo časť uhorského znaku s trojvrším, korunou a dvojkrížom. Nitriansky biskup Imrich Bende (1893 – 1911) v hornej časti erbového štítu umiestnil grécky kríž a v dolnej tri vrchy, pravdepodobne z uhorského štátneho znaku [65]. Erb sa nachádza kalichu biskupa Bendeho, ktorý je súčasťou Biskupského pokladu Nitrianskeho biskupstva.Erb teda vyjadruje biskupské heslo: „Deus et Patria”. V niektorých krajinách sa už v 18. storočí stretávame s včleňovaním reholných symbolov do erbov prelátov. V Uhorsku sa s týmto zvykom častejšie stretávame v 19. storočí. Napríklad ostrihomský arcibiskup a kardinál Klaudius Vaszary (1891 – 1912) používal erb rehole benediktínov, tvorený dvoma štítmi, doplnenými o všetky nevyhnutné súčasti erbu klerika [66].Erb sa nachádza v diele: Rituale Strigoniense. Strigonii 1907, s. 1.

U jednoduchých kňazov nešľachtického pôvodu dochádzalo od 18. storočia k napodobovaniu šľachtických erbov. Z formálneho hľadiska vyzerali ako šľachtické. Za štítové znamenie a klenot si však majitelia vyberali najmä náboženské motívy. Často je v nich zobrazený baránok boží, pelikán, kríž, hostia, kalich a podobne. V niektorých prípadoch majitelia vyplnili štítové pole iniciálkami svojho mena. To možno vidieť v pečati spišského kanonika Jána Valentsika [67]. Pečať z r. 1838 je uložená v: ŠA Le, f. SaSk, Odd. 21, Kr. 188, Fasc. 3.Erb tvorí ovál s iniciálami majiteľa erbu, ktorý je prevýšený klobúkom so strapcami. Často ide o kombináciu náboženského motívu s iniciálami. Takým prípadom je erb ripňanského farára a dekana, Petra Davida [68]. Pečať z r. 1809 je uložená v: ŠA Ni, f. Františkáni v Nitre (ďalej FN), Kr. 10.Niekedy boli zobrazené dva ovály. V jednom iniciálky majiteľa erbu a v druhom cirkevné motívy, ako v prípade tokajského farára Pavla Mokraja [69]. Príkladom môže byť erb Pavla Mokraia, tokajského farára z r. 1688. Pečať je uložená v: ŠA Le, f. Spišské prepoštstvo, Capsa 17, Fasc. 6.S klobúkom sa stretávame do 19. storočia u farského kléru pomerne zriedka. Naopak oveľa častejším javom bolo používanie pečatí, v ktorých sa nachádzali fragmety z erbov (resp. cirkevné symboly) voľne umiestnené v pečatnom poli. Napríklad v erbe nitrianskeho farára Jozefa Horvátha sa nachádza kalich sprevádzaný palmovými ratolesťami [70].Pečať z r. 1808 je uložená v ŠA Nitra, f. FN, Kr. 10.

ce-12.jpg, 64kB Obr. 12 Erb Jozefa Feranca

Najsmutnejšiu etapu predstavovalo pre cirkevnú heraldiku 20. storočie. Erby boli väčšinou tvorené bez heraldického a umeleckého vkusu. Hoci došlo k postupnému ústupu hagiografických motívov, erbové znamenia sú i tak ťažko čitateľné. Obľúbené bolo medzi biskupmi používanie erbov s rôzne delenými štítovými poliami bez heraldickej logiky. Jedným z prvých príkladov obrody cirkevnej heraldiky u nás je erb banskobystrického biskupa Jozefa Feranca (1973 – 1990) (Obr. 12). Erb navrhol Prof. J. Novák a nakreslil akademický maliar Vincent Hložník [71]. Erb publikuje: Schématizmus slovenských katolíckych diecéz. Bratislava 1978.Štítové pole erbu je štvrtené. V 1. a 4. poli je umiestnený erb diecézy a v 2. a 3. poli erb biskupa. Mimoštítové prvky erbu nie sú síce v súlade s cirkevno-heraldickými zásadami, ale i tak tomuto erbu vzhľadom na jeho umeleckú i heraldickú kvalitu patrí špecificke miesto [72]. Erb diecézy je tvorený písmenom X a osobný erb predstavuje holubica v štíte. Nad štítom chýba klobúk so šiestimi strapcami na každej strane. Naopak, naviac sú tu zobrazené pontifikálie berla a mitra. Tieto boli boli ako súčasť erbu biskupa zrušené pápežom Pavlom VI. v inštrukcii z 31. marca 1969, Pars. 2 – Tituli atque Insignia. In Acta Apostolicae Sedis LXI. Typis polyglottis Vaticanis 1969.K zásadným zmenám na poli cirkevnej heraldiky u nás došlo v 80-tych rokoch 20. storočia. Dôležitý podiel na tom mal Zdenko G. Alexy. Ten, ako heraldik i výtvarník, svojou tvorbou vniesol do cirkevnej heraldiky nové dôležité prvky.

© Miroslav Glejtek, 2009 – 2019