Cirkevná heraldika v európskom kontexte, 17. – 20. stor.

V prvej polovici 17. storočia sa v Uhorsku pomerne dôsledne dodržiavala zmena mimoštítových súčastí erbu pri zmene pozície majiteľa v cirkevnej hierarchii. Napríklad František Forgáč v pozícii nitrianskeho biskupa (1596 – 1607) používal vo svojej pečati štít prevýšený mitrou a berlou [39]. Po tom, ako sa stal ostrihomským arcibiskupom a získal kardinálsku hodnosť (r. 1607), došlo aj k úprave erbu [40]. Kartuša bola prevýšená krížom, ale už nie na jednej zo strán, ale v centrálnej časti. Okrem toho nad ňou našiel miesto klobúk so šiestimi strapcami na každej strane. Po stranách kartuše sú dvaja anjeli, v úlohe štítonosičov. Zmena nastala aj v samotnom erbovom štíte. Doposiaľ u Forgáčovcov dôsledne používaný erb (korunovaná panna vyskakujúca z koruny) netvorí jedinú náplň erbu, ale je umiestnená len v ľavej polovici štítu. Pravú polovicu vypĺňa erb pápeža Pavla V. (1605 – 1621). Ten menoval F. Forgáča kardinálom [41]. Ide o jeden zo vzácnych príkladov včlenenia pápežského erbu do erbu preláta.

V 2. polovici 17. storočia došlo k dôležitým zmenám, ktoré výrazne ovplyvnili najmä erby nižších klerikov. Francúzski heraldici sa pokúsili o vytvorenie systému, ktorý by na základe farby klobúka a počtu strapcov v erbe vyjadril hodnosť klerika v cirkevnej hierarchii [42]. Klobúk prestal byť výsadnou súčasťou erbov kardinálov a dostal sa do erbov všetkých klerikov. Najskôr ho prijali arcibiskupi, ktorí neboli kardinálmi, ako Juraj Selepčény – Pohronec (1666 – 1685) [43]. Postupne v 2. polovici 17. storočia prenikol klobúk aj do erbov nižších klerikov. Jedným z príkladov je erb Gabriela Hevenešiho, dekana Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity (1689 – 1691) (Obr. 5) [44]. V jeho erbe ide o prienik hneď niekoľkých nových prvkov. Tie sa stali typickými najmä v 18. storočí. Erb bol tvorený kartušou s rodovým erbom, na ktorej spočívala prilba s korunou, z ktorej vyrastá trojica ruží. Po stranách kartuše sa nachádzajú vpravo mitra a vľavo privrátená berla. Celá kompozícia je prevýšená klobúkom s troma strapcami na každej strane.

Pomerne rýchlo došlo k rozšíreniu pontifikálií, predtým typických len pre erby biskupov, medzi kanonikov kapitúl. Množstvo takýchto erbov narastal najmä v 17. a 18. storočí. Špecifikom kapitúl v Habsburskej monarchii bolo aj používanie kanonických náprsných dekorácií. Tie boli vkladané aj pod štít kanonického erbu. Je pravdepodobné, že zobrazovanie berly a mitry v erboch súviselo s reálnym používaním týchto pontifikálií. Tie smeli kanonici často používať z dôvodu ich titulov ako riadnych, resp. čestných opátov, prepoštov resp. iných infulovaných prelátov. Napríklad Pavol Beznák v pozícii ostrihomského kanonika používal len šľachtický erb s dekoráciou [45]. Po menovaní opátom doplnil erb o pontifikálie, ktoré umiestnil na okraje prikrývadiel [46]. Erb často prevyšoval klobúk, takmer výlučne so 6 strapcami na každej strane. Tieto pravidlá sa však mohli v rôznych kapitulách líšiť [47]. Obdobou kanonických dekorácií bola v niektorých prípadoch aj prepoštská reťaz s pektorálom. Z nášho územia poznáme erbovú pečať z 19. storočia, ktorá patrila novomestskému prepoštovi Antonovi Berénymu (Obr. 6) [48]. Erb v nej sa líši od klasického kanonického erbu len použitím reťaze s krížom, namiesto kanonickej dekorácie.

V 18. storočí došlo k dôležitým zmenám aj v erboch uhorských arcibiskupov. Pravdepodobne za episkopátu ostrihomského arcibiskupa a kardinála kniežaťa Kristiána Augusta (Saského) (1707 – 1725) sa udomácnila v erboch uhorských arcibiskupov kniežacia koruna a plášť [49]. Táto zmena bola zrejme spôsobená nemeckým pôvodom K. Augusta, ktorý do Uhorska priniesol heraldické zvyky z domáceho prostredia. Od tohto obdobia sa však kniežacia koruna a z nej splývajúci plášť spolu s klobúkom s desiatimi strapcami na každej strane natrvalo stali súčasťou erbov ostrihomských arcibiskupov. Pri zmene pozície preláta sa menili aj formálne náležitosti erbu. Jágerský biskup František Barkóci (1745 – 1761) používal kartušu s rodovým erbom, na ktorej sa nachádza listová koruna sprevádzaná po stranách mitrou a berlou. Všetko je prevýšené klobúkom so 6 strapcami na každej strane [50]. Po menovaní ostrihomským arcibiskupom v r. 1761 na štít umiestnil kniežaciu korunu, z ktorej splýva plášť, za štítom v strede položil patriarchálny kríž. Zo zeleného klerického klobúka na šnúrach už visí nie šesť, ale desať strapcov na každej strane (Obr. 7) [51]. Novou súčasťou erbu arcibiskupa sa stal aj rád svätého Štefana, ktorý mu udelila panovníčka Mária Terézia (1740 –1780).

V súvislosti s arcibiskupským erbom je potrebné spomenúť ešte jeden prvok. Tým je najdôležitejší liturgický symbol arcibiskupa metropolitu – pálium. Napriek rozšíreniu v európskej cirkevnej heraldike, našiel tento odznak moci v uhorskom prostredí len sporadické uplatnenie. Zriedkavou výnimkou je exlibris kaločského arcibiskupa Gabriela Patačiča (1733 – 1745) z r. 1735 (Obr. 8) [52]. V jeho heraldickej knižnej značke sa odráža dobový vkus charakteristický vkladaním všetkých pontifikálií a insígnií, ktoré vôbec prelát mohol použiť do erbu. Za kartušou s rodovým erbom sa nachádza skrížený kríž a berla. Nad tým je umiestnené arcibiskupské pálium, na ktorom je položená grófska koruna a na nej mitra. Všetko je prevýšené klobúkom s desiatimi strapcami na každej strane.

Postupne prenikol procesiový kríž do erbov bežných biskupov. Ak biskup používal úplný šľachtický erb, kríž sa dostal na miesto určeného pre mitru. Tá bola potom umiestnená priamo na mieste klenotu. Príkladom je erb päťkostolného biskupa Juraja Klimu (1751 – 1777) [53]. Inú podobu biskupského erbu z tohto obdobia možno sledovať u spišského biskupa Karola Salbecka (1776 – 1785) (Obr. 9) [54]. Erb tvorí štvrtený štít. V prvom a štvrtom poli je pravdepodobne sakrálna stavba (kostol) s krížom na veži [55]. V 2. a 3. poli sa nachádza loď. Na štíte je položená otvorená turnajová prilba, z ktorej spod koruny splývajú prikrývadlá. Na nich sa nachádza vpravo mitra a vľavo odvrátená berla. Na korune sa nachádza klenot tvorený párom orlích krídel, medzi ktorými vyrastajú tri ruže na samostatných stopkách. Nad štítom sa vznáša klobúk so šiestimi strapcami na každej strane.

Oveľa častejšie najmä v 19. storočí už biskupi používali len štít, za ktorým v strede sa nachádza procesiový kríž a po stranách mitra a berla. Nad tým bol umiestnený klobúk so šiestimi strapcami na každej strane, tak ako u spišského biskupa Ladislava Záboyského (1850 – 1870) (Obr. 10) [56].

Doposiaľ bol venovaný priestor najmä osobným erbom cirkevných predstaviteľov. Už bolo povedané, že v Uhorsku sa s erbom cirkevnej inštitúcie stretávame len výnimočne. V stredoveku sme sa pravidelne stretávali s pečaťami opátstiev a konvetov. Ich obsah bol však tvorený hagiografickým, respektíve, zriedkavejšie, architektonickým motívom. Heraldika stála na okraji a jej väčšie rozšírenie bolo možné sledovať až v období novoveku [57]. Pritom išlo najmä o erby opástiev či prepoštstiev najvýznamnejších reholí. Tu možno spomenúť napríklad erb pannonhalmských benediktínov [58], alebo erb rehoľného domu pavlínov v Pešti z 18. storočia [59].

Zaujímavú problematiku predstavujú erby v pečatiach generálnych a kapitulných vikárov Ostrihomskej arcidiecézy z 18. a 19. storočia. Pravidelne sa u nich stretávame s identickým erbom, ktorý možno považovať (vzhľadom na jeho nemennosť) za erb inštitucionálny. Ten tvorí postava sv. Vojtecha umiestnená v kartuši. Na kartuši sa nachádza položená otvorená listová koruna. Erb je prevýšený klobúkom so šiestimi strapcami na každej strane [60]. Rovnakú koncepciu a podobu erbu má aj pečať generálneho vikára Trnavského dištriktu (Obr. 11) [61]. Umiestnenie hodnostného klobúka nad inštitucionálnym erbom je pre nás zaujímavé aj z pohľadu živej heraldiky. Naznačuje totiž, že v Uhorsku sa v 18. storočí stal klobúk nie len symbolom hodnosti v erbe cirkevného hodnostára, ale i v erbe cirkevného úradu (inštitúcie). V niektorých prípadoch si cirkevné inštitúcie privlastnili aj erby z komunálnej heraldiky. V Košickej diecéze boli napríklad prijaté za erby archidiakonátov erby žúp, na ktorých území sa archidiakonáty rozprestierali. Spolu potom prevýšené príslušnými pontifikáliami v „združenom“ erbe vytvorili akoby erb diecézy, ktorý je známy od r. 1907 [62].

Načrtnutý prehľad poukazoval najmä na zmeny, ktoré sa týkali formálnej podoby cirkevných erbov. Dôležitou otázkou heraldiky je však aj výskum vnútornej štruktúry erbu, teda pôvod samotného erbu, jeho štítových znamení a podobne. Hovorili sme, že od stredoveku predstavoval základ erbu vysokého cirkevného predstaviteľa najmä štít s rodovým šľachtickým erbom. Ten bol v rôznych obdobiach doplnený o ďalšie typické mimoštítové súčasti. Vzácne sa stretávame so zásahmi do podoby štítových znamení tak, ako v spomínanom erbe arcibiskupa F. Forgáča, ktorý včlenil do svojho erbu, erb pápeža Pavla V. Niekedy sa v erbe preláta odrazili aj svetské funkcie majiteľa. Hodnosť ostrihomského župana vyjadril v erbe arcibiskup Imrich Esterházi (1725 – 1745) [63]. Rodový grófsky esterháziovsky erb je umiestnený v 2. a 3. poli štvrteného štítu. 1. a 4. pole vypĺňa erb Ostrihomskej župy. V 19. storočí už prenikali klerici nešľachtického pôvodu do vysokých cirkevných funkcii. S tým je spojený vznik rôznych osobných erbov, ktoré si majitelia navrhovali často sami a súvisia s ich náboženským cítením, či svetonázorom. Časté bolo aj delenie štítového poľa na viacero častí. Do nich potom boli vkladané rôzne cirkevné symboly, ale i komunálne erby a podobne. Napríklad győrsky biskup Leopold Várady, štítové pole svojho erbu delil [64]. V hlave štítu sa nachádza Madona s Ježiškom na rukách. Dolná časť štítu je štiepená. Vpravo je umiestnený erb mesta Győr a vľavo časť uhorského znaku s trojvrším, korunou a dvojkrížom. Nitriansky biskup Imrich Bende (1893 – 1911) v hornej časti erbového štítu umiestnil grécky kríž a v dolnej tri vrchy, pravdepodobne z uhorského štátneho znaku [65]. Erb teda vyjadruje biskupské heslo: „Deus et Patria”. V niektorých krajinách sa už v 18. storočí stretávame s včleňovaním reholných symbolov do erbov prelátov. V Uhorsku sa s týmto zvykom častejšie stretávame v 19. storočí. Napríklad ostrihomský arcibiskup a kardinál Klaudius Vaszary (1891 – 1912) používal erb rehole benediktínov, tvorený dvoma štítmi, doplnenými o všetky nevyhnutné súčasti erbu klerika [66].

U jednoduchých kňazov nešľachtického pôvodu dochádzalo od 18. storočia k napodobovaniu šľachtických erbov. Z formálneho hľadiska vyzerali ako šľachtické. Za štítové znamenie a klenot si však majitelia vyberali najmä náboženské motívy. Často je v nich zobrazený baránok boží, pelikán, kríž, hostia, kalich a podobne. V niektorých prípadoch majitelia vyplnili štítové pole iniciálkami svojho mena. To možno vidieť v pečati spišského kanonika Jána Valentsika [67]. Erb tvorí ovál s iniciálami majiteľa erbu, ktorý je prevýšený klobúkom so strapcami. Často ide o kombináciu náboženského motívu s iniciálami. Takým prípadom je erb ripňanského farára a dekana, Petra Davida [68]. Niekedy boli zobrazené dva ovály. V jednom iniciálky majiteľa erbu a v druhom cirkevné motívy, ako v prípade tokajského farára Pavla Mokraja [69]. S klobúkom sa stretávame do 19. storočia u farského kléru pomerne zriedka. Naopak oveľa častejším javom bolo používanie pečatí, v ktorých sa nachádzali fragmety z erbov (resp. cirkevné symboly) voľne umiestnené v pečatnom poli. Napríklad v erbe nitrianskeho farára Jozefa Horvátha sa nachádza kalich sprevádzaný palmovými ratolesťami [70].

Najsmutnejšiu etapu predstavovalo pre cirkevnú heraldiku 20. storočie. Erby boli väčšinou tvorené bez heraldického a umeleckého vkusu. Hoci došlo k postupnému ústupu hagiografických motívov, erbové znamenia sú i tak ťažko čitateľné. Obľúbené bolo medzi biskupmi používanie erbov s rôzne delenými štítovými poliami bez heraldickej logiky. Jedným z prvých príkladov obrody cirkevnej heraldiky u nás je erb banskobystrického biskupa Jozefa Feranca (1973 – 1990) (Obr. 12). Erb navrhol Prof. J. Novák a nakreslil akademický maliar Vincent Hložník [71]. Štítové pole erbu je štvrtené. V 1. a 4. poli je umiestnený erb diecézy a v 2. a 3. poli erb biskupa. Mimoštítové prvky erbu nie sú síce v súlade s cirkevno-heraldickými zásadami, ale i tak tomuto erbu vzhľadom na jeho umeleckú i heraldickú kvalitu patrí špecificke miesto [72]. K zásadným zmenám na poli cirkevnej heraldiky u nás došlo v 80-tych rokoch 20. storočia. Dôležitý podiel na tom mal Zdenko G. Alexy. Ten, ako heraldik i výtvarník, svojou tvorbou vniesol do cirkevnej heraldiky nové dôležité prvky.